Minulost

Parožnatý vrch bolo miesto, kde sa po prvýkrát nadýchol, jeho plač preťal komnaty svojej matky a rod Tarly mal svojho privítal svojho dediča. Gwayneho, ktorý raz nahradí otcové miesto, až nebude vládať a jeho syn bude pripravený. Tak nádherné postavenie s mnohými povinnosťami a problénmi. Ako dieťa si to priveľmi neuvedomoval. Mal prísnu výchovu ešte pred nehodou, ktorá ich poznamenala všetkých, ale nedala sa s tým porovnať. Pamätá si vtedy ešte otca ako niekoho, kto sa na nich usmieval, aj cez to, že vedel pekne kričať keď si malý Gwayne neplnil povinnosti, ktoré mu nastavil. Neskôr sa mu narodila i sestra, Leona, ktorú mal ako starší brat rád, často sa o ňu staral spoločne s matkou a ochraňoval ju ak bolo treba. Už v mladom veku totiž vynikal s mečom. Nebolo tomu divu, keď armáda, ktorú viedol jeho otec sa mohla vyrovnať všetkým sveta.
Bol pre neho šok, keď sa dozvedel, že jeho matka zomrela. Kopol ju splašený kôň a ona to neprežila. Chcelo sa mu plakať, kričať, urobiť niečo, čo nemal, ale miesto toho zaťal zuby. Musel byť silný. Pre otca, pre sestru. To vedel už ako malý. Leonu musel chrániť ešte viac a spĺňať svoje povinnosti o to viac. S väčším nasadeném. A tak aj rástol. Hodiny etikety, jazykov, tanca, histórie, stratégie, kritického myslenia, boja, jazdy na koni, ktoré z duše od tej chvíle nenávidel, plnil najlepšie ako vedel. Ale nikdy viac od otca pochvalu nedostal, nikdy viac na nich Ascar neusmial, stala sa z neho chodiaca ľadová socha a Gwayne pochopil, že niečo také je najlepšie, čo môže existovať a uzamkol svoje pocity tiež. Pred ním, pred Leonou, pred sebou. Pred všetkými a len plnil otcové rozkazy, bol mu po ruke a nikdy neodporoval. Nerozmýšľal nad tým, prečo mu to otec kázal, ale nechcel sa s ním hádať. Párkrát sa rozhodol jeho rozkaz neuposlúchnuť a jeho oči mohli vidieť, že všetka ľudskosť, ktorú Ascar prekonával bola skutočne preč. Ako by Leona a Gwayne neboli jeho deťmi, ale len niekto, kto s ním žije. Prehltol to, neodporoval, robil ako chcel. Vzal si ženu, ktorú chcel aby si vzal. Lady Marya Casvell. Žena, ktorá v ňom dokázala prebudiť to čo on zavrel v sebe. Ak boli sami, písal jej básne, nosil kvetiny, dával šperky, čítal z kníh. Bol skutočne zamilovaný. Neskutočne. Bol k nej taký, aký chcela, aby k nej bol. Aj keď mu veľmi rýchlo začala vyčítať, že počúva otca ako čokel. Doslova. Nemohol povedať, že sa o tom často nehádali a Marya mu to často predhadzovala na oči len tak, keď mala zlú náladu. Cez to však spolu splodili syna. Samwell. Jeho poklad, niekoho, koho bude ochraňovať a kto mu bude hovoriť tati. Vedel, že sa nechce chovať k nemu ako Ascar, ktorého síce volal otec… ale už si ani nepamätá kedy v ňom on videl svojho syna. Rád by to nazval šťastným koncom až do smrti, ale do ich krajov prišla vojna a on musel s otcom odísť. Stál otcovi po boku, keď sa díval na to ako draci pražia ich mužov na uhol a oni nič nemôžu urobiť. Stál tam a sledoval to s kamenným výrazom a hrôzou v očiach. Nebol to úžas, ktorý prechovával Ascar, bola to čistá nefalšovaná hrôza. Ak by chcel, dokáže ich zničiť úplne všetkých a zmeniť ich domov na popol. Zabiť jeho syna, ženu, sestru. Všetkých na ktorých mu záležalo. A stačil by na to len zlý pohľad, trpky nádych, čokoľvek. Tentokrát a po mnoho bol rád za tú kamennú masku, ktorá bola nedobytná, keď sa im všetkým klanial a sľuboval vernosť so žlčou v ústach.