Charakteristika
Tak ako každý Lannister sa nesie po zemi istou nadradenosťou a vznešenosťou, ktorú majú snáď od narodenia v génoch po tých generáciach, má ju i Loren. Aj keď z dávno majestátneho tvora, ktorý vládol všetkým a jeho slovo bolo svätým, dnes už je len spomienka, ktorá sa pomaly ale iste vytráca. Nie, Loren nie je už ako kedysi. Porážka, ktorú dostal spoločne s dýkou do chrbta od jeho dvojčaťa, ho, dalo by sa povedať, úplne zničila a hoc aj dnes stále nesie svoju tvár hrdo nad zemou, už to nie je zďaleka kvôli tomu, že je Lannister, nie, zdal sa svojho mena a dnes už je to len zásluhami v Hliadke.
Oči má plné temnoty, hlavu plnú pochmúrnych myšlienok, tvár z kameňa. Na jazyku mnoho nevyslovených slov, ktoré nikdy nepovie. Nenašiel by sa deň, kedy by necítil žlč vo svojich ústach kedykoľvek mu myšlienky skĺnú o desať minút mladšiemu bratovi, ku kráľovi Aegonovi, ktorí dnes vládne celému územiu, ktorému kedysi vládol on. Nemohol ani povedať, že pri pomyslení na Marrena sa mu za opaskom neprevracala dýka, ktorá by nenašla miesto v jeho tele, kdekoľvek, bolo by mu jedno kde. Keby len aj v stehne, len aby na chvíľu pocítil bolesť, ktorú cítil vtedy on a stále ju cíti. Kto vie, možno práve preto nosí jednu, ktorú nepoužíva a šetrí si ju, pravidelne sa o ňu stará a kontroluje, či je dosť ostrá a lesklá. Aj keď bolesť z fyzickej ujmy časom zmizne - rana sa zahojí a pôjde ďalej, kdež to tú jazvu ktorú po sebe zanechalo jeho mladšie dvojča bolí doteraz. Zrada, ktorú po sebe zanechal nedokáže pochovať ani oceán snehu a nekonečne kričiaci vietor. Cez to sa z neho stal iný muž než predtým. Na jeho tvári dnes nie je možné nájsť žiadnu emóciu, všetky ich pochoval pod lavínou bielosti. Niekedy sa nájde niekto, kto si myslí, že kedysi kráľ, ktorý dnes poslúcha rozkazy svojich nadriadených je ľahkou korisťou, skôr či neskôr spozná svoje miesto.
Nie je niekto, kto by si nechal pluť na hlavu. Aj keď neútočí priamočiaro, dokáže znepríjemniť život na Stene i za ňou komukoľvek. Buď slovne alebo fyzicky, aj keď dáva prednosť slovnému znepríjemňovaniu, než tomu fyzickému, ak sa raz muž zraní, je tam totálne zbytočný a môže byť z neho len potrava pre Divokých, alebo zvere, čo tam niekde žije. Naučil sa trpezlivosti, nehnevať sa nad slovami ostatných a nebrať si ich s srdcu. Vlastne, naučil sa neveriť nikomu a všetko čo môže si necháva pre seba. Nezveruje sa nikomu, nemá blízkych, na ktorých by sa mohol obrátiť, ak sa nájde noc kde i napriek úplnému vyčerpaniu nemôže zatvoriť oči. Tie noci trávi vonku, v mrazivom temnom svete.
Nedá sa na ňom nájsť vlastne nič dobrého, aspoň nie viditeľne. Väčšinu ľudí ignoruje, nevšíma si a hľadí si svoje, ale cez to tam má svoj určitý druh rešpektu, hlavne vonku, za Stenou, kde milerád preukazuje svoje schopnosti jazdou na koni v tých podmienkach, tanec s mečom v snehu po kolená, alebo strelba z luku a pri dobrej nálade utrúsi aj nejakú radu. Nezaprie sa ani jeho vzdelanie, rozum, ktorý využíva vo veľkom a keď je niečo, čo využije ním, tak ho použije Nie je to tak, že by sa viditeľne staral, aj keď je pravda, že mladých chlapcov učí písmu a základnému vzdelaniu, ktoré tam síce v živote nevyužijú, ale aspoň neumrú sprostí, rovnako ako im poradí v držaní meču, postoju pri strelbe luku, či jazde na koni. Ľudia tam sa stali rodinou, mladí chlapci jeho deťmi, ktoré nikdy nemal a mohol ich vychovávať a viesť, trúchliť keď nejaký zahynul, oslavovať s nimi ich ďalší rok s nimi na Čiernom hra a Stene, naučil sa dávať šancu i tým, ktorí boli menšími zlodejmi. Mladí k nemu vzhliadajú, počúvajú ho a mnohí berú ako otca, ktorého nemali. Nikto sa teda nečuduje, ani on sám, keď sem tam začuje rozhovor medzi nimi, ktorí hovoria o Lorenovi ako o svojom otcovi. A čo si budeme, niektorí ho tak i občas nazvú aj pred ostatnými.
Minulost
Čo všetko dokáže určiť len jedna desiatka minút. Osud dvoch dvojčat, ktoré sa narodili do rodiny bohatstva a moci určite. Loren bol prvorodený a ten, do ktorého boli vkládané všetky otcové nádeje, sny a pozornosť. Ako keby nikto okrem neho neexistoval, žiadny jeho ďalší súrodenec. Čo s tým mohol robiť? Nič, len mu vychádzať v ústrety a byť takým dokonalým ako si želá. A popravde aj bol. Bol lepší v písme než jeho o desať minút mladší brat, lepší v jazde na koni, lepší v boji, hraní na husle a klavír. Dokázal ladne tancovať ako na hudbu, tak i v jedovatých rečiach ostatných, keď sa učil prednesu a rozhovorom, ktoré ho mohli ako budúceho kráľa priviesť do záhuby. Jednoducho vynikal a zatieňoval svojho brata i viac než by chcel, ale mohol za to? Rozhodne nie, Loren mu chcel dať ako malý kúsok moci, ktorú on raz zdedí, ale čím starší boli, tým väčšiu priepasť to medzi nimi vytváralo. Priepasť, ktorá je dnes tak hlboká a široká, že už ju nikdy neprekročia.
Všetok svoj čas a úsilie venoval štúdiu, prekvapujúco na rozdiel od Marrenela ho nečakala svadba, nie, on ´dalej žil a vzdelával sa. Aspoň pokiaľ v sedemnástich neusadol na trón ako kráľ. Kráľ Loren Lannister. Znelo mu to vždy krásne na jazyku. A aj cez to, že bol mladým, bol dobrým kráľom. Využíval všetkého, čo sa za tú chvíľu naučil, učil sa ďalej. Nemal však čas si nájsť ženu a aj keď sa ho nie jedna snažila zviesť a nie jeden otec z mocných rodov ponúkali ich dcéry, nikdy si medzi nimi nevybral. Bol rozhodnutý a aj keď o tom Marrenovi nikdy nepovedal, želal si, aby jeho prvorodený syn sadol na trón až Loren nebude môcť. Nikdy nemal šancu mu to povedať a teraz to bola jedna z vecí, ktoré si vezme do hrobu.
Aby sa však necítil zle, dal mu na starosť Lannisport, aby mu nemusel len radiť, aby mal svoj kúsok moci a myslel si, že medzi nimi bude všetko dobré. A aj bolo. Dlhé roky bol mier, vládol, len mu prikázal sa oženiť znovu. Narozdiel od svojho mladšieho brata, nechcel sa viazať, necítil, že je to niečo pre neho, nemohol však nikdy poprieť, že zatiaľ čo on sedel vo svojej pracovni a hradom sa ozýval smiech detí a jeho druhej ženy, kdesi v sebe nepocítil, že to chce tiež. Vždy len pokrútil hlavou a pracoval ďalej, vládol ďalej. Nikdy sa na žiadnom bále nezamiloval na prvý pohľad, nenašla sa žiadna dievka, ktorá by ho očarovala a on bol silným mužom pre to, aby si niekoho bral kvôli majetku a moci. Pokojný a krásny život, smiech na chodbách časom vystriedal smiech a prísnosť. Neurobil pre to nič, nemal na to právo a ani sa neprizeral. Mal svojich starostí nad hlavu. Chcel urobiť toľko vecí, a skôr, než stihol svojho mladšieho brata oženiť do tretice, aby s deťmi na všetko nezostal sám, prišla mu do kráľovstva búrka. Kráľ bol výborný bojovník a stratég, vedel bojovať ako v prvých líniach, tak i plánovať čo bude ďalej zo stanu. A brata mal pri sebe. Marrela mal pri sebe, čo mu dodávalo istý druh odvahy, aj keď vedel, že ten poriadne meč držal naposledy v rukách pred otcovou smrťou. Snažil sa ako len mohol, ale čo zmohol proti drakom, ktorí preťali krik vojska svojim strašným revom a pekelnými plameňmi spálili jeho vojsko? Koľko žien prišlo o mužom a detí o otcov? Bolo to niečo, čo sa nikdy nedozvie. Prehral boj, prehral korunu a musel pokľaknúť. On musel pokľaknúť, pred novým kráľom, pred tým, ktorý vládol drakom s pekelným ohňom a strašlivým revom. Život mu bol ošetrený, všetko okrem koruny prenechané, ale prišlo niečo, čo by v živote nečakal. Dýka priamo do chrbta. Taká, ktorej rana sa síce zahojí ale jazva bude bolieť do jeho srmti. Marren. Zradil ho. Jeho vlastné dvojča ho zradilo. Odišiel z kráľovského mesta, dobrovoľne vstúpil k Vranám. Vzdal sa svojho mena, svojho miesta o ktoré vlastne prišiel a hľadal útechu niekde inde. Ďaleko v hlbokom chlade, drsnej zime, mieste kde musel bojovať o život, žiť v neustálom strehu… a to miesto si zamiloval svojim spôsobom. Doteraz si pamätá na temnú noc a smrad dymu, horúcu vatru ohňa, ktorá ho hriala aj cez hrubé čierne oblečenie. Na slová, ktoré vravel. “Noc sa blíži a moja hliadka začína. Skončí sa až mojou smrťou. Nevstúpim do manželstva, nebudem vlastniť pôdu ani nesplodím deti. Neprevezmem žiadnu korunu, ani sa nebudem usilovať o slávu. Budem žiť a zomriem na svojom mieste. Som meč v temnote. Som strážca na múroch. Som štít, ktorý chráni ríše ľudí. Prisahám na svoj život a česť Nočnej hliadke, pre túto noc a všetky noci, ktoré prídu.” Na prísahu, ktorú zložil. Ponúkalo neuveriteľnú slobodu od zákonov, ktoré tu boli predtým než sa stal kráľom, pred tými ktoré on sám ustanovil a pred tými, ktoré stanovil nový. Stal sa prieskumníkom, otcom mnohých chlapcov a nikdy Čierny hrad neopustil. Aspoň nie smer na Juh. Ani raz. Nemal prečo, nemal sa kam vrátiť, nemal sa za kým vrátiť. Jeho domov sa stala pustatina snehu, ľadovcov a ľudia tam. Nestal sa ani raz naborárom napriek kontaktom, ktoré mal, nestal sa ani raz majordomusom, aby sa udržal v bezpečí. Nie. Brázdil a preskúmaval svet tam vonku. Do čiernej sa oblieka s hrdosťou. Najskôr bol niekto, kto všetkých vždy plne ignoroval, len plnil rozkazy a svoje voľné chvíle trávil sám. Všetko to učenie, cvičenie, starosť o mladých, začalo jedným chlapcom, ktorý za ním prišiel. Ďalší z mnohých dní, ktorí si bude pamätať ako by sa stal včera. Žiadal ho, nech ho doučuje s mečom. Loren nechcel, ale nakoniec kývol. A s jedným prišli ďalší, k meču sa pridal luk, jazda na koni a niekedy, keď im Loren čítal z kníh, si zmyslel, že im za odmenu pre tých, čo chcú niečo predtým než zomrú vedieť urobil i menšiu školu, kde ich učil základnému vzdelaniu. Onon chlapec mu umrel v náručí. Nebola taká tuhá zima, zlomil sa pred ním ľad, skončil vo vode a aj keď ho dostali von a okamžite mu pomohli, ochorel tak, že už mu nebolo pomoci. Bol to bývalý kráľ, ktorý sa stal temnotou a strávil s ním posledné chvíle jeho života, počúvajúci príbeh, ako sa dostal k Hliadke aj cez to, že sem bol poslaný za krádež.
Rodina
Mladší dvojče - Marren Lannister
Brat, ktorého by najradšej zabodol za jeho zradu, aj keď ho ma stále rád.
Mladší bratr - Derrick Lannister
Má s ním neutrálny vzťah, ale aj tak sa voči nemu cíti ako starší brat, aj keď sa tak nikdy nechoval.